Deti vraj nič nevedia a preto sa musia veľa učiť. Deti vraj nič nevedia a preto za nich rozhodujú dospelí. 

 

Ako dieťa som nebola veľmi zaujatá ničím, okrem čítania kníh. Naučila som sa to v štyroch rokoch a odmietala som chodiť von robiť... čokoľvek.

Lebo som alergická na uštipnutie hmyzom, na slnko a na ľudskú hlúposť.

Moji rodičia sa však podľa príručky Vychovaj a nezabi rozhodli, že potrebujem nevyhnutne začať navštevovať záujmové krúžky. Tak sa im vtedy hovorilo.          

Bez ohľadu na to, že ma nič z toho vonkoncom nezaujímalo. 

 

KLAVÍR

Existuje len naozaj mizivé percento ľudí narodených v 80. a 90. rokoch, ktorých rodičia nenútili chodiť na klavír. Baby rozhodne. Chalani mali väčšinou husle. Pravda bola taká, že sme chceli všetci hrať na gitaru, ale hanbili sme sa to doma povedať, aby nás nemali za hašišákov a všelijaké iné ľúbivé prirovnania, ktoré naši rodičia, poznačení dobou vlastnej mladosti, radi používali.

Moja učiteľka klavíra mala 70 rokov, jedávala kyslú smotanu s bielym rožkom a omrvinky jej padali na moje klavírne kladky. Keďže som už v tej dobe trpela obsedantne-kompulzívnou poruchou, asi vám nemusím hovoriť, že to bol traumatický zážitok, ktorý zo mňa môj terapeut dostával pomerne dlho. 

 

CUDZÍ JAZYK

Dnes už má väčšina detí angličtinu ako povinný a hlavne úplne prirodzený jazyk. Keď som ja začala chodiť na základnú školu, moji rodičia sa rozhodli, že angličtina je too mainstream a prihlásili ma na nemčinu. Neviem, asi im prišlo, že už prívetivejšia byť nemôžem, tak to chceli podtrhnúť týmto krásnym, ľubozvučným jazykom lásky a mieru.

Inak som vo svojej honbe za lingvistickými akrobaciami napokon prišla k fínštine. Viem len jednu vetu. Je to fínsky jazykolam, ktorým sa precvičujú herci pred predstavením v divadle - Muštan kissan pakšut pošket. Znamená to - Tučné líce čiernej mačky.

Tak. A teraz už aj vy viete čosi po fínsky a ak ste ako ja, tak si takúto sprostosť budete pamätať do konca života. 

 

ŠPORTY

Ja som mala iba pár pokusov športovať. Prvý prišiel v momente, ako som pochopil, čo to znamená, že môj otec je futbalový tréner. Nielen preto, že som už v útlom veku pochopila, že dáma naozaj nepatrí do futbalovej šatne, ak nechce prísť k nervydrásajúcej psychickej ujme a k strachu z mužského tela. Behať po tráve za kusom kožne, ktorý, keď konečne dobehnem, mám kopnúť niekam preč, ma neuspokojovalo, tak som si od rodičov vyškemrala kolieskové korčule.

Zožalo to veľký úspech, mama si ich vypýtala tiež. Boli sme sa korčuľovať raz. Ja som si rozbila koleno a mama ideály o spoločnom športovaní.

Na jednej dovolenke v Tatrách som si chcela vyskúšať snowboard, ale otec mi to zatrhol, vraj prevoz mŕtvoly stojí dosť veľa a on si chce kúpiť nové auto. 

 

DIVADLO

Keď som sa už bola schopná konečne rozhodovať svojprávne, zamierila som si to k umeniu. Len som to vzala z celkom iného konca a myslela som si, že zo mňa bude herečka. 

Hrala som v divadle štyri roky, kým som si bola ochotná priznať, že ma hranie nielen, že nebaví, ale ani v ňom nie som veľmi dobrá. Pravdepodobne nikto nemal to srdce mi to oznámiť, lebo na skúšky som nosila vždy čerstvé muffiny, tak o mňa nechceli prísť. Hrala som aj v Romeovi a Júlii. Dojku. Lebo čo mi Boh ubral na talente, pridal na iných vhodných predispozíciách pre túto postavu. 

 

VARENIE

Pražský kulinársky inštitút je fantastická vec. Moja mama je kuchárka, tak som sa jej chcela zavďačiť a sebe vlastne tak trochu tiež, a prihlásila som sa na pár kurzov.

Naučili ma porcovať hydinu, modelovať fondán a čo robiť, keď sa vám slepačí vývar zakalí. Potom ma naučili, kedy je vhodné dať steak dole z ohňa, ako správne vyšľahať zemiakové pyré a po piatich rokoch štúdia filmariny som až tam pochopila, že zlatý rez naozaj nie je zákusok. 

Chodila som domov zmorená a v reštauráciách si už zo solidarity objednávala len denné menu a nesýtenú minerálku, aby som tým úbohým dušiam nenarobila viac roboty, ako je nevyhnutné. 

 

Mohlo by sa zdať, že moje skúsenosti s krúžkami a kurzami nie sú bohvieaké, ale hrám na gitare, mám celkom obstojnú angličtinu, začala som plávať, moje divadelné hry vyhrali už kopu festivalov a mám certifikát na to, že vás moje jedlo nezabije. 

Spomeňte si na svoje bizarné voľnočasové aktivity a zamyslite sa nad tým, čo všetko vám dali. 

Možno ste práve vďaka tomu, že vám niečo nešlo, objavili alternatívu, v ktorej ste mohli byť lepší, ako tí ostatní. 

 

Učte sa pre seba a hlavne sa pri tom bavte.

 

                                                                                                                                          Buďte Smart a pridajte sa k nám. 

 

autor: Lady Moon